Čo je človek, čo je zdravie, čo je choroba? Čo je život a čo je smrť? Čím sa líši živé od neživého? Na tieto otázky nemá moderná lekárska ani biologická veda konceptuálnu teóriu s odpoveďami.

Dosť zásadným medzníkom, ktorý sformoval trendy modernej západnej medicíny, bol nástup farmaceutického priemyslu na prelome 19. a 20. storočia predovšetkým v USA. Napriek tomu, že existovala tisícročia stará história čínskej tradičnej medicíny a indickej ajurvédy, hľadanie holistickej medicíny na západe sa stalo marginálnou záležitosťou. Postupne začal dominovať farmakologický prístup k liečeniu. V medicíne a aj vo výučbe medicíny začala dominovať logika, ktorú presadzoval americký farmakologický priemysel ako univerzálny model: „choroba – diagnóza podľa tabuľky – pilulka“. Tento model sa postupne rozšíril ako povinný spôsob uvažovania v medicíne a platí dodnes. Postaviť sa proti nemu je v podstate nemožné. Akýkoľvek iný spôsob uvažovania sa považuje za nevedecký a neprofesionálny….

…Neholistický, resp. parciálny prístup k liečeniu chorôb viedol v západnej medicíne k tomu, že v rámci anatomického chápania organizmu sa jeho časti vnímajú ako samostatné a od seba nezávislé orgány. Preto sa aj v rámci zdravotnej starostlivosti delia nemocničné oddelenia podľa orgánov – oddelenie urológie, hematológie, pneumológie, neurológie, kardiológie, gynekológie a podobne. Problém nie je v tom, či je toto delenie správne alebo nie, ale ide o to, či je toto delenie postačujúce a či sa týmto spôsobom náhodou lekár nedostáva do situácie, keď stráca pohľad na zdravie pacienta ako celok. Napríklad tradičná čínska medicína vníma prirodzený súvis medzi žlčníkom a pľúcami, pretože existujú určité vzájomné vzťahy medzi ich energetickými dráhami – meridiánmi, a existuje medzi nimi aj hierarchia. Takéto súvislosti nie je západný lekár, odchovaný na alopatickej paradigme, schopný v rámci svojho vzdelania pochopiť.

Závažné ochorenia si vyžadujú liečenie celého človeka. Nielen jeho tela, ale aj jeho duše. Nové trendy v modernej medicíne, ktoré poskytujú riešenia týchto problémov, sa vyvíjali postupne. Naozajstným prelomom v chápaní chorôb ako takých bolo pravdepodobne dielo Valerija Sineľnikova Dohoda s chorobou. Ide naozaj o revolučné chápanie choroby. Choroba je podľa Sineľnikova signál, ktorým nám telo dáva najavo fakt, že v nás došlo k porušeniu rovnováhy. Nie je to nepriateľský signál. Je to signál, ktorý má chorému človeku pomôcť pochopiť, čo sa v ňom deje a prečo sa to deje. Choroba je podľa Sineľnikova dar od Boha, ktorý človek dostáva, aby sa zmenil.

Problém súčasnej medicíny spočíva v tom, že nedokáže úplne vyliečiť človeka, pretože s jeho chorobami bojuje. Sineľnikov naznačuje, že lekár by mal pacientovi pomôcť prijať svoju chorobu a spytovať svoje podvedomie, aby pochopil, ako sa má zmeniť, aby vyzdravel….

…Konvenčný lekár funguje tak, že sa usiluje pacienta zaradiť do určitej šablóny, alebo tabuľky diagnóz a priradiť mu na základe toho určitú pomôcku v podobe tabletiek. V praxi sa však ukazuje, že tento model liečenia už dávno zastaral. Úloha lekára by mala spočívať v tom, aby nebránil organizmu a nepotláčal jeho reakcie (pokiaľ neohrozujú život), ale aby pomáhal „vnútornému lekárovi“ v každom človeku. Rozmýšľajúci lekár by mal fungovať ako múdry asistent pacientovho samovyliečenia.

…

Úryvky z článku Návrat k liečeniu duše, Peter Čalovka, September 2015